Takto si dva dni plné prednášok a workshopov užila naša lektorka Peťa.
Konferencia Eltforum 2018, ktorej som sa zúčastnila spolu s ďalšími lektorkami z Freedu, nebola len obyčajné sedenie na prednáškach. Odniesli sme si odtiaľ množstvo materiálov a nápadov, ako spestriť svoje hodiny a rozvíjať svoju učiteľskú osobnosť. Kreslili sme napríklad gramatické hrady, hrali sme Milionára, písali sme o sebe básne, alebo sme prirovnávali svoj spôsob učenia ku vtákom.
Jeden z mojich najobľúbenejších workshopov na tejto dvojdňovej akcii viedol bývalý profesionálny herec Peter Dyer z Austrálie. Tento veselý pán sa viac ako 30 rokov venuje vyučovaniu angličtiny, herectva a improvizácie pre učiteľov angličtiny (tie si môžete pozrieť aj na Youtube). Súčasťou úvodného programu konferencie bola jeho prednáška, na ktorej sme robili mexické vlny pomocou rôznych zvukov a niekoľkokrát sa mu podarilo nás rozosmiať. Preto som sa tešila na jeho workshop o improvizácii, ktorý nás čakal na druhý deň poobede.
Keď nás pán Dyer usadil do polkruhu, začal nám vysvetľovať, že improvizácia a spontánnosť rozvíjať kreativitu na hodinách a hneď sa aj pustil do praxe. Podišiel k jednému z nás a opýtal sa, čo je to Praha. Dotyčný začal rozprávať: „Praha je veľmi pekné mesto plné peších zón…“ Tu ho prednášajúci zastavil a rozbehol sa na opačnú stranu miestnosti. „Povedz mi niečo o pešej zóne,“ pobádal inú osobu. Takto to pokračovalo ďalej, až sme sa dostali k úplne inej téme ako na začiatku. Potom sme si rovnakú aktivitu zopakovali aj vo dvojiciach. To už bolo trochu ťažšie, nielen preto, že sme sa navzájom nepoznali, ale aj preto, že sme si museli skákať do reči. Veľa sme sa však pri tom nasmiali.
Za touto aktivitou nasledovala hádka. Nie, nikto nikomu nestúpil na nohu, ani mu nekritizoval nový účes. Išlo o ďalšiu kreaktivitu (toto slovo mi práve napadlo ako spojenie slov „kreatívny“ a „aktivita“ – vidíte, ako bol workshop prínosný pre moje kreatívne myslenie?) 🙂 Spočívala v tom, že sme mali každú vetu v dialógu začať slovami „Áno, ale…“ a týmto spôsobom sme sa tomu druhému človeku snažili predať fiktívne auto.
Po „kreaktivitách“ s rôznymi obmenami sme sa navzájom obdarovali. „Ako ťažko sa otvára,“ povzdychla som si pri pokuse o otvorenie neviditeľného darčeka, no nakoniec sa mi to podarilo. Pani, ktorá bola so mnou vo dvojici, sa ma opýtala, či sa mi páči farba. „Mohol by byť trochu tmavší, ale inak je veľmi pekný. Dám si no na poličku.“ Pani sa začudovala a spýtala sa ma, či ho nechcem radšej nosiť. Tak som si ho pripla na tričko a podala som jej môj darček pre ňu.
Okrem neviditeľného darčeka som si z workshopu odniesla množstvo aktivít, ktoré určite využijem pri doučovaní. Mám totiž pocit, že mnohým deťom dnes chýba kreativita a pri týchto improvizačných cvičeniach sa dá jednoducho rozvíjať spolu s cudzím jazykom.
Cover Photo: Ondrej Koščík /Koscik.photos