Motivácia v edukačnom procese

Ako na dlhodobú motiváciu detí?

Motivácia je určite jednou z najvýznamnejších oblastí vzdelávacieho procesu. Nízka motivácia robí prácu náročnejšiu nie len pre dieťa, ale aj pre nás, lektorky a lektorov. V dotazníku, ktorý sme v rámci Freedu akadémie rozposielali, uviedlo 20 z 33 lektoriek a lektorov, že sa na svojich lekciách stretli s nízkou motiváciou detí (čo bol zároveň aj najčastejší problém).

V tomto článku sa dozvieš:

• Čo je motivácia a aký je rozdiel medzi vnútornou a vonkajšou motiváciou
• Ako motivácia vzniká
• Ako zvyšovať u detí motiváciu

Motivácia vysvetľuje, prečo ľudia robia to, čo robia. Ide o súbor síl, ktoré nás poháňajú, dávajú nám smer a pomáhajú nám v tom, aby sme v činnosti vytrvali (Pauknerová et al., 2012). Predstavuje kombináciu myšlienok, emócií a energie, ktoré nás vedú k tomu, aby sme sa správali určitým spôsobom – či už ide o učenie, prácu alebo trávenie voľného času. Motivácia vzniká z vnútornej potreby niečo dosiahnuť alebo zmeniť. Môže to byť aj určitý „tlak“ alebo napätie, ktoré cítime a ktoré nás ženie k tomu, aby sme konali (Blašková & Hitka, 2011).

V pracovnom prostredí opisuje motiváciu napríklad Robbins ako ochotu zamestnanca vynaložiť úsilie na dosiahnutie cieľov firmy, ale len vtedy, ak pritom zároveň dokáže napĺňať aj svoje vlastné potreby (Robbins & Coulter, 2020). Inými slovami – človek je ochotný pracovať naplno, keď mu to dáva zmysel aj osobne.

Ako vzniká motivácia?

Motivácia sa často začína vnútorným nepohodlím – keď cítime, že nám niečo chýba. Môže to byť hlad, túžba po uznaní, bezpečí alebo len chuť niečo dokázať. Neuspokojená potreba vytvára napätie, ktoré nás “núti” niečo s tým spraviť (Armstrong, 2007; Mullins, 2007). Toto napätie spustí vnútorné sily, ktoré nás ženú k správaniu, ktoré má jasný cieľ – uspokojiť tú potrebu. Keď sa nám to podarí, napätie sa uvoľní a my sa cítime lepšie (Robbins & Coulter, 2020). Potom si v hlave zhodnotíme, či sme dosiahli, čo sme chceli. Ak áno, môže sa objaviť nová potreba a celý cyklus sa spustí znova. Ak nie, napätie pretrváva a my hľadáme nový spôsob, ako tú potrebu uspokojiť. Motivácia teda funguje ako nekonečný kolobeh – stále nás niečo poháňa dopredu, lebo stále niečo chceme, potrebujeme alebo po niečom túžime.

Vnútorná motivácia

Vnútorná motivácia je poháňaná faktormi, ktoré sú vnútri človeka, ako sú biologické, emocionálne, duchovné alebo sociálne podnety. Nezávisí od vonkajších odmien, pretože človek vykonáva činnosť pre vlastnú radosť a uspokojenie. Táto motivácia je často charakterizovaná zvedavosťou a túžbou čeliť výzvam. Vnútorná motivácia je výsledkom voľby, ktorú ľudia robia pre seba samých, bez ohľadu na vonkajšie faktory, pričom si užívajú samotnú aktivitu (Filgona & Okoronka, 2020).

Vnútorná motivácia je dôležitá, pretože deti  sa učia pre samotné učenie. Sú ochotné sa venovať úlohám a prijímať výzvy, aj keď nie sú sľubované žiadne odmeny. Tento typ motivácie môže pochádzať z osobného záujmu alebo praktickej potreby, ako napríklad učenie sa angličtiny pre lepšiu komunikáciu v každodennom živote, alebo matematiky, aby sa predišlo podvodom pri nákupoch (Seifert & Sutton, 2009). Vnútorné motivátory zahŕňajú fascináciu predmetom, jeho relevantnosť pre život, pocit úspechu pri zvládaní úloh a osobné volanie k tomu predmetu (Pavleková, 2002).

Vonkajšia motivácia

Vonkajšia motivácia znamená, že človeka k niečomu poháňajú vonkajšie faktory, ako sú odmeny, spoločenské uznanie alebo očakávania od iných. Napríklad študent môže študovať, pretože chce získať dobré známky, vyhrať nejakú cenu alebo získať schválenie od učiteľa alebo rodičov (Filgona & Okoronka, 2020).

Vonkajšia motivácia môže byť veľmi účinná a rýchlo prináša výsledky. Študenti, ktorí sú motivovaní vonkajšími faktormi, sa zvyčajne sústreďujú na to, aby dosiahli konkrétny cieľ, ako je získanie vyšších známok alebo splnenie očakávaní rodičov. Táto motivácia môže priniesť zmenu správania, no často si nevyžaduje veľké úsilie a prípravu.

Problém s vonkajšou motiváciou je, že nefunguje dlhodobo. Keď sú odmeny alebo tresty odstránené, motivácia môže zmiznúť. Taktiež, ak sú odmeny príliš časté alebo sa zvyšujú, môže to spôsobiť, že študenti začnú študovať len pre odmenu, nie pre samotné učenie (Pavelková, 2002).

 

Stratégie na motivovanie detí

1. Stanovte jasné ciele

Singh (2005) tvrdí, že žiaci by mali byť oboznámení s cieľmi a účelom hodiny a témy. Učitelia by mali navrhovať úlohy, ktoré sú primerane náročné vzhľadom na skúsenosti a schopnosti triedy. Ak deti nevedia, aký je účel hodiny, môžu stratiť záujem o učenie (Palmer, 2007).

2. Vytvorte podnetné a bezpečné prostredie

Deti potrebujú cítiť, že sú vítané a rešpektované. Hodina by mala byť miestom, kde sa môžu slobodne vyjadriť, spolupracovať a pýtať sa bez strachu z výsmechu (Celikoz, 2010). Podporujme skupinovú prácu, diskusie, prezentácie. Deti sa tu môžu naučiť, ako spolupracovať efektívne a s rešpektom. Dobré vzťahy v škole výrazne zvyšujú záujem o učenie (Adkins-Coleman, 2010).

3. Ukáže potrebu hodiny

Deti veľmi často nechápu dôležitosť hodín/tém. Ukážme im, ako im téma môže byť užitočná. Nechajme žiakov študovať alebo robiť veci, ktoré môžu v praxi využiť. Práca a vedomosti by mali byť prínosné pre deti. Je dôležité ukázať spojenie medzi reálnym životom a školskými predmetmi, navrhovať úlohy, ktoré používajú bežné materiály a situácie, a využívať osobné anekdoty (Palmer, 2007). Úlohy, ktoré sú významné pre reálny život žiakov, ich motivujú (Frey & Fisher, 2014).

4. Zvýšte šance na skorý úspech

Podľa Singha (2005), keď začneme úlohu, máme prirodzenú túžbu ju dokončiť čo najskôr; vedomosti nám poskytujú uspokojenie a povzbudenie. Povzbudzujme deti v počiatočných fázach hodiny, aby pracovali na projektoch, ktoré dokážu úspešne dokončiť. Nilson (2016) uvádza, že učiteľ by mal dať žiakom čo najviac kontroly nad ich vlastným vzdelávaním. Motiváciu možno zvýšiť tým, že učitelia povzbudia žiakov, aby sa snažili čo najlepšie, stanovili vysoké očakávania, umožnili žiakom výber, kde je to možné, a používali hodiny, ktoré zahŕňajú vyššiu úroveň myslenia, spoluprácu a zapojenie žiakov (National Research Council, 2000).

5. Chváľte a kritizujte konšturktívne

Chvála je silný nástroj! Keď žiak niečo zvládne dobre, dajte mu to najavo. Všetci túžime po uznaní a pozitívne slová ako „výborne“, „skvelá práca“, alebo jednoduché potlesknutie môžu žiaka povzbudiť, aby sa snažil ešte viac (Singh, 2005).
Chváľte úsilie a pokrok, nie len výsledky – pomáha to budovať sebadôveru.
A keď je treba niečo zlepšiť? Kritizujte s rešpektom a vždy začnite pozitívne – napríklad: „To si zvládol dobre, ale ak by si ešte pridal toto…“. Nezameriavajte sa na osobnosť, ale na konkrétny výkon.

6. Dávajte zodpovednosť

Keď učiteľ dôveruje žiakom a dáva im zodpovednosť – či už ide o samostatnú prácu, vedenie skupiny alebo prípravu projektu – žiaci sa cítia dôležití.
Zároveň to posilňuje ich sebadôveru a vnútornú motiváciu. Učiteľ by mal mať úprimný záujem o to, čo žiaci robia, a mal by veriť v ich schopnosti.
Keď majú žiaci pocit, že majú kontrolu nad vlastným učením, ich chuť učiť sa prirodzene rastie.

7. Vnímajte deti ako jedinečné osobnosti

Každý žiak je iný – má svoje silné stránky, potreby, záujmy aj problémy. Ukážte im, že vám na nich záleží. Zaujímajte sa o ich názory, vypočujte ich, buďte empatickí. Vzťah založený na dôvere a rešpekte motivuje viac ako akýkoľvek test.
Podporujte ich silné stránky, rešpektujte rôzne štýly učenia (vizuálny, sluchový, pohybový) a vytvorte prostredie, v ktorom sa každý cíti prijatý.

8. Podporujte zdravú súťaživosť

Súťaž môže byť motivujúca, ak je nastavená správne. Zamerajte sa na osobný pokrok žiaka, nie na porážku ostatných. Zvýrazňujte zlepšenie, nie len víťazstvo. Pomáhajte žiakom prekonať vlastné slabiny a rozvíjať silné stránky. Vytvorte atmosféru, kde súťaž inšpiruje, nie demotivuje.

 

Dôležité je uvedomiť si, že každé dieťa je jedinečné a to, čo platí na jedno, nemusí fungovať na druhé. Treba skúšať rôzne cesty. Buďte sami sebou, počúvajte a vnímajte deti – a motivácia príde spolu s tým.

 

 Zdroje:

 

Adkins-Coleman, T. A. (2010). “I’m not afraid to come into your world”: Case studies of teachers facilitating engagement in urban high school English classrooms. The Journal of Negro Education, 41-53.

Armstrong, M. (2007). Řízení lidských zdrojů. Grada Publishing a.s.

Blašková, M., & Hitka, M. (2011). Model riadenia pracovnej motivácie v priemyselných podnikoch. Technická univerzita vo Zvolene.

Çeliköz, N. (2010). Basic factors that affect general academic motivation levels of candidate preschool teachers. Education, 131(1).

Deci, E. L., & Ryan, R. M. (2013). Intrinsic motivation and self-determination in human behavior. Springer Science & Business Media.

Fisher, D., & Frey, N. (2014). Checking for understanding: Formative assessment techniques for your classroom. ASCD.

Filgona, J., Sakiyo, J., Gwany, D. M., & Okoronka, A. U. (2020). Motivation in learning. Asian Journal of Education and Social Studies, 10(4), 16–37.

Mullins, L. J. (2007). Management and organisational behaviour. Pearson Education.

Nilson, L. B. (2016). Teaching at its best: A research-based resource for college instructors. John Wiley & Sons.

Palmer, D. (2007). What is the best way to motivate students in science? Teaching Science, 53(1), 38–42.

Pauknerová, D., & kolektiv, a. (2012). Psychologie pro ekonomy a manažery: 3. aktualizované a doplněné vydání. Grada Publishing a.s.

Pavelková, I. (2002). Motivace žáků k učení. UK Pedagogická fakulta.

Robbins, S. P., & Coulter, M. (2004). Management (1.). Grada Publishing a.s.

Seifert, K., & Sutton, R. (2009). Educational psychology (2nd ed.). University of Manitoba.

Singh, Y. K. (2005). Instructional Technology in Education. APH Publishing Corporation.

Weihrich, H., & Koontz, H. (1993). Management. Victoria Publishing.